Najhoršie počasie je z okna
Dnes sa často stretávam s tým, že sa mnohé prejavy počasia považujú za prekážku pobytu vonku. „Kam chceš ísť? Prší, je blato, fúka vietor…“ No povedzme si úprimne, netvoria práve takéto „výlety v nepohode“ tie najkrajšie zážitky z nášho detstva?
No a zo skúsenosti mám overené, že najťažšie je prekonať svoju pohodlnosť, vhodne sa obliecť a dostať deti (a aj seba) z domu von. Ale akonáhle sa zatvoria dvere a do nosa sa nám dostane čerstvý vzduch, karta sa obracia. Nikomu sa potom nechce z výletu domov…
Tento rok sme mali skutočne neobvyklú nádielku snehu, ktorá sa na západnom Slovensku nevyskytla už zopár rokov. Preto to bolo treba využiť, veď ktovie, kedy sa zasa bude opakovať? Zobrali sme teda sane a vybrali sa na výpravu. Čo však robiť, keď nastane chvíľa (a ona nastane): „mne sa nechce“, „bolia ma nôžky“ či „chcem ísť domov“?
Vždy sa mi osvedčila rýchla zmena záujmu, zameranie pozornosti na nejakú blbosť – kameň, stopu v snehu, chrobáka, vzdialené (a možno trochu imaginárne) štekanie psa… A ak sa mi podarí presvedčiť dieťa, že tento výlet sa páči v prvom rade mne, väčšinou mám vyhraté.
Aké aktivity teda ponúknuť deťom, ak je cieľ cesty ešte ďaleko?
Stopovanie
Zobrali sme sánky a vybrali sa teda k jednému z dvoch miest v našej dedine, kde sa dá sánkovať. Cesta viedla po okraji zasneženého poľa. Po pár krokoch nastala už spomínaná chvíľa „CH“, dieťa sa mi hodilo na sánky: Ťahaj ma! Skúsila som – hlboký sneh, druhé dieťa uviazané v šatke na bruchu a cieľ cesty až na druhej strane dediny, rozhodli – ani nápad, veď po ceste skolabujem!
„Pozri, stopa!“ dcéra zoskočila zo saní. „Vieš, čo za zviera tu bolo? Zajac! Budeme ho sledovať, kam až išiel! To bude úžasné! Možno sa tiež bol sánkovať, ktovie?“
Kľúčové slová, ktoré treba použiť: úžasné, perfektné, dobrodružstvo, objavovať, tajomstvo a nejaká blbina, na ktorej sa dieťa zasmeje a zabudne, že sa mu už nechcelo kráčať ďalej.
Tak sme našli aj stopy psa, mačky, myši, bažanta – dokonca odtlačok jeho chvosta, ako pristával. To bolo pôsobivé. A vždy to na chvíľu zabralo. Potom sme si aj ukazovali, ako ten zajac utekal. Bláznenie sa v snehu si ale radšej nechávam až na spiatočnú cestu, keby sme premokli.
Vyšliapávanie obrázkov do snehu
Čistý, nepošliapaný sneh nás pozýva, aby sme doň niečo nakreslili. Čo tak obria Nazca kresba? Jednoduchý obrys ryby, snehuliaka, srdca či smajlíka. A potom zobďaleč si vychutnávame výsledok. Nechávam dcéru, aby svojou mini nohou urobila oči alebo úsmev, ak vidí konkrétne svoju stopu, je spokojná a pyšná na to, čo dokázala.
Cencúle
Po ceste sme videli cencúle, ktoré viseli zo stromu. Jednoznačne patria k zime. Každé dieťa ich chce intuitívne olizovať. Ak sú zo stromu, tak to zvyčajne dovoľujem. Z plechovej strechy nie. Z takého hrubého sme skúšali spraviť ďalekohľad – ako Olaf z rozprávky Frozen – nefungovalo to. Tvrdá realita – nie všetko, čo je v telke, je pravda. Ale boli v ňom pekné bublinky. Pozapichovali sme ich do snehu a pozerali, ako sa na slnku ligocú. Nakoniec sme ich polámali a nechali pri ceste.
Dalo by sa ešte hádať, na čo sa podobajú, alebo zobrať ich domov, nechať roztopiť a sledovať, koľko vody z nich zostane. Bude čistá alebo špinavá? Bude jej veľa alebo málo?
Otláčanie do snehu
Po ceste zo sánkovačky domov bol čas aj na blbiny – deti si užívajú priamy kontakt so snehom, blatom či dažďom. Ľahli sme si do snehu a urobili klasického „anjela“, potom bežiacu, skrčenú postavu, otláčali sme svoje ruky, tvár. Základ je dobre otlačiť hlavu a mať so sebou niekoho, kto nám pomôže vstať.
Snehové gule
Chvíľka prestávky – zasnežený krík nás prosil, aby sme z neho striasli sneh – spravili sme si snehové gule a triafali sme doň. Sem-tam nejaká guľa pristála aj na mojom chrbte, ale to patrí k tomu.
Tajomstvo pod snehom
Snehu naozaj napadalo požehnane. A tak sa pod ním všeličo poschovávalo. Zostali iba oblé biele kopčeky. Čo je pod ním schované? Kameň, vrece odpadu, mláďa dinosaura? Nezabudnite hlavne na tie blbiny, tie sú najdôležitejšie.
Častokrát nám k programu a zábave detí netreba žiadne pomôcky – stačí mať oči a uši otvorené.
Zdroj a inšpirácie pochádzajú z knihy S dětmi v přírodě (Ivana Šircová)