Dušan Dušek: Vyrastať v Piešťanoch je šťastie

Autor kníh pre deti aj dospelých spomínal na kúpalisko Eva, leteckú linku z Bratislavy aj na Piešťanský trojuholník. Najnovšiu knihu Gombíky zo starej uniformy pokrstil v meste, ktoré mu bolo pri jej písaní najväčšou inšpiráciou.

Počas literárnej besedy so Zuzanou Belkovou v Piešťanskom informačnom centre Dušan Dušek povedal, že rozhodujúcim obdobím v živote človeka je jeho detstvo. „Myslím si, že detstvo je svojim spôsobom rajská záhrada, z ktorej v istej chvíli odídeme. Keď sme deti, veľmi si želáme, aby sme boli starší, ale neskôr sa stále do svojho detstva vraciame. V detstve zažívame veci prvý raz. A to, čo sa deje prvý raz, je najprekvapujúcejšie a najviac zapamätateľné. Mne sa všetky tieto veci stali tu v Piešťanoch.“
Napriek tomu, že hrdinovia jeho poslednej knihy sú zložení z viacerých skutočných ľudí, mnohí Piešťanci sa v jednotlivých príbehoch môžu nájsť. „Je tam poviedka o tom, ako sme sa chodievali kúpať na Váh cez Bodonu a s Bodonármi sme mali večné boje. V istej chvíli sa to však skončilo a môj brat, ktorý bol najväčším bojovníkom proti Bodonárom, mal najlepšieho kamaráta práve z Bodony.“

Dušan Dušek si podľa vlastných slov už ako chlapec uvedomoval výnimočnosť Piešťan. „Možno si to trochu idealizujem, ale vyrastať obklopený toľkou krásou považujem za osobné šťastie.“ Publiku tiež opísal svoju pravidelnú cestu na bicykli. „Vidím to ako dnes, keď som išiel z lesníckej kolónie po Roosveltovej ulici, neskôr Leninovej, teraz Pod Párovcami, zabočil som do parku, okolo kina, divadla a múzea k liečebnému domu Slovan, kde bol úžasný bazén s vodometmi, ktoré striekali do výšky. Cestička zabočila doprava okolo domu Pavla a už tam bol Kolonádový most. Odtiaľ som krížom videl Evu a nevedel sa dočkať, kedy skočím do vody.“

Ako žiak bol pyšný, keď v učebnici našiel informáciu, že Piešťany majú najviac slnečných dní v roku v celom Československu. Zaspomínal tiež na letecké spojenie Piešťan a Bratislavy. „Hneď v prvý deň sme sadli na bicykle a ťahali, ako sme vtedy hovorili, na letisko. Dívali sme sa na ohromné dvojvrtuľové lietadlo a boli šťastní, keď nás pilot pustil dnu.“

Ďalším fenoménom boli podľa jeho slov motocyklové preteky. „Najprv Piešťanský trojuholník, ktorý chodil cez Hoštáky a mesto a potom sa presunul na letisko. To už bola Veľká cena Slovenska. Vtedy tu nevoňala vajcovka, ale voňal tu letecký benzín, ako sme hovorili. Lebo motorky chodili na letecký benzín – to sme si tak vymýšľali.“

Piešťany sú pre Dušana Dušeka dodnes obrovským zdrojom inšpirácie. Aj svoju poslednú, zatiaľ nepublikovanú poviedku, vsadil do prostredia nášho mesta. „Je to príbeh o vyslúžilcovi ako som ja. Ten hrdina strávi týždeň v Národnom ústave reumatických chorôb.“