Inzercia

Matúš Maťátko: V detstve som vôbec nekreslil, lebo mi to nešlo.

Matúš Maťátko (1984), jeden z najvýraznejších mladých výtvarníkov na Slovensku, má pomerne široký záber aktivít – od veľkoplošnej grafiky cez ilustrácie až po sochu. Okrem iného je autorom viacerých motívov potlače na tričká či plátenné tašky. Vo svojom nabitom pracovnom programe si našiel čas a nám sa podarilo ho trochu vyspovedať. Stretli sme sa v jeho ateliéri, a tak sa náš rozhovor niesol vo veľmi príjemnej a tvorivej atmosfére. Z každého kúta na nás hľadeli nejaké návrhy, farby či hotové projekty, a tak sa otázky na Matúša len tak hrnuli.

Ako je u nás zvykom, v úvodnej časti rozhovoru sa pýtame ilustrátorov na ich detstvo a spomíname na prvé kresby. Ani dnes to nebude inak a radi by sme sa opýtali, kedy ste v sebe objavili umelecký talent? Kedy ste začali maľovať a tvoriť?

Musím sa priznať, že v detstve som vôbec nekreslil, a ani som to nemal rád, lebo mi to nešlo (smiech). V detstve som vytvoril možno len pár vecí. Moji kamaráti kreslili lepšie ako ja, hoci sa tomu časom prestali venovať. No potom asi v dvanástich alebo trinástich rokoch som v kníhkupectve narazil na knihy o majstroch moderny. Z nejakého dôvodu ma nadchla tvorba Pabla Picassa. Tak som skúšal tvoriť niečo vlastné, chodil som do galérií a po „bohémskych“ miestach v Bratislave. Takmer vo všetkých galériách ma poznali a spriatelil som sa s ľuďmi, čo tam pracovali. Dá sa povedať, že som k nim chodieval každú sobotu na pokec. Spomínam si na rozhovory s pani z Michalského dvora alebo s pani Šátekovou v Ex Librise. Potom som sa začal pripravovať na strednú školu a odvtedy sa aktívne venujem umeniu.

Takže ste chodili na strednú umeleckú školu?

Áno, študoval som na škole dizajnu, SSÚŠ, odbor výstavníctvo (grafický dizajn) a pod vedením pána Koptáka som sa rozhodol, že si podám prihlášku na ilustráciu/grafiku na VŠVU. V súčasnosti sa venujem dizajnu a grafike, voľnej grafike, soche a maľbe. Nedefinujem sa iba ako ilustrátor, ale skôr ako výtvarník.

Spomínali ste pred chvíľou, že záujem o umenie vzbudili vo vás knižky o dielach rôznych velikánov. Ovplyvnili vás ešte nejaké iné knihy a ilustrácie? Máte dodnes nejaké obľúbené?

Musím sa priznať, že v detstve mi ilustrácie Brunovského naháňali strach. Dnes sa na to pozerám inak, ale vtedy sa mi páčili mainstreamové veci ako Káčer Donald a iné. Nespomeniem si však na konkrétne knižky, čo je dosť blbé (smiech). Samozrejme, že mi rodičia v detstve čítali Slovenské rozprávky Dobšinského a spomínam si, že som mal rád komiksy, sériu Mýty a legendy, a taktiež „disneyovky“. Naša generácia na tom vyrástla, veď v 90. rokoch to bol boom, dovtedy to tu nebolo a všetci to „hltali“.

A teda čo alebo kto mal na vás vplyv na vysokej škole, keď sa formoval váš štýl?

Je to celkom sranda, ale keď som chytil rydlo prvýkrát do ruky, už som mal svoj štýl. Od strednej školy sa trochu menil a varioval, ale bol definovaný. Na vysokej škole som sa dal dokopy s Tomášom Klepochom a Zuzanou Sabovou, boli sme skupinka voľných grafikov a nadchla nás veľkoplošná grafika. V tom čase sme mohli voľnejšie tvoriť a skúšali sme čo najväčšie veci. Robili sme si výstavy a snažili sa o osvetu, lebo nás štvalo, keď dokonca naši kolegovia hovorili, že grafika je na Slovensku mŕtva a ilustrácia nie je umenie. S Tomášom sme robili aj grafiky na plachty veľkých rozmerov a dokonca aj nafukovacie objekty. Na škole som sa celkovo venoval viac veľkoplošným záležitostiam ako ilustrácii.

A ako je to teraz?

Teraz? Je to trochu iné, na voľnejšie veci nie je čas. Venujem sa úžitkovej grafike a ilustrácií, ale aj streetartu a soche. Napríklad, z jednej grafiky som vytvoril sochu zo série Galantný pochod, na ktorom som spolupracoval s M. Adamčiakom. Táto socha s vencom funguje ako súsošie a nazýva sa Za večnú slávu. Tu v rohu mám zmenšenú verziu sochy vojaka. Originál má sedem metrov a bol vystavený v Prezidentskej záhrade, neskôr na Pohode a teraz je vo voľnočasovom areáli v Rovinke. Socha je inšpirovaná napríklad aj totalitnými pamätníkmi a je v nej kúsok irónie, ale aj vážnosti.

Ako ste sa dostali k soche?

Dlho som pôsobil v 4D Galérii v Galante, čo je sochárska dielňa, kde sa lejú sochy z bronzu a vznikajú aj monumentálne sochy. Podieľal som sa na viacerých prácach súčasných umelcov, ale aj výtvarníkov staršej generácie. Pod patronátom L. Saba som získal cenné skúsenosti, dozvedel som sa viac o odlievaní či práci s monumentálnymi sochami.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň? Viem, že každý deň je iný, ale skúste nám ho v skratke opísať.

Musím povedať, že sa lepším a zvládam pracovať už od rána (smiech). Človek však nikdy nevie, čo mu do toho vojde, ako napríklad dnes. Čím skôr sa dostanem do ateliéru, tým skôr vybavím administratívu a potom sa vrhám na prácu, ktorá najviac súri. Snažím sa nepracovať chaoticky, ale postupne všetko dokončovať. Musím povedať, že každý mesiac mám niečo iné. No dávam si záležať na práci a nepustím ju, pokiaľ s ňou nie som maximálne spokojný. Neviem to odfláknuť. Zvyčajne pracujem od rána až do noci alebo niekedy do ďalšieho rána.

K tomu zrejme patrí aj stres?

Áno, podľa toho, ako sa stíhajú termíny. Nechce sa mi už ťahať niekoľko dní vkuse, ale niekedy sa človek tomu nevyhne. Chcem vytvoriť veľa, nadchýnam sa pre nové veci a potom si vezmem toho viac, než fyzicky zvládam.

A ako to bolo s týmito knižkami, ktoré mám práve pred sebou? Môžete v skratke povedať, ako prebiehala práca na nich?

Jaro kriplů (ocenenie Najkrajšia detská kniha jari 2011) je prvá reálne vydaná kniha, ktorá išla do kníhkupectiev. Je to príbeh pre dospelých, ale aj pre mládež. Je robená viac graficky, je ladená drsnejšie a postavičky sú futurologické. Dalo by sa povedať, že sú to poloroboti s rôznymi charaktermi. Vystupujú tam telesne postihnuté deti a hlavný hrdina chce byť šampión v tenise. Na ploche textu sa udejú viaceré udalosti, je tam aj láska a iné zápletky. Vzhľadom na to sa mi zdal vhodný drsnejší rukopis, a preto sú niektoré ilustrácie odvážnejšie.


Poznáte sa osobne s autorom tejto knižky?

Autor je môj kamarát, s ktorým som sa spoznal na Bibliotéke, po čase mi dal rukopis, a tak sme sa dohodli, že budem túto knihu ilustrovať. Trvalo mi to asi mesiac, možno dva, nepamätám si presne. Mohol som sa s tým vyhrať a netlačil ma čas. No dal som si na tom záležať.

Ktorá knižka nasledovala potom?

Druhá reálne vydaná kniha sú Lapinovci z letiska (Najkrajšia kniha jesene 2015). Autorka tohto príbehu žije v Paríži a pracovala na letisku, to ju inšpirovalo pri tvorbe príbehov. Hlavnými postavami sú zajace s farebnými štupľami v ušiach a ich veselé príbehy rozpráva jeden z nich menom Albert Lapin. Na letisku na nich číhajú rôzne nebezpečenstvá, a tak rodičia vystríhajú deti pred úhlavným nepriateľom – fretkou. Rodina sa neskôr vydá na cestu do zajačieho raja niekam na sever, kde už nebudú musieť nosiť štuple v ušiach a zrejme ich čaká pokojný život. Musím povedať, že sa mi to veľmi dobre ilustrovalo.

Táto knižka prišla po dlhšom období a bola to pre mňa veľká výzva. Vydavateľstvo hľadalo ilustrátora, ktorý urobí niečo súčasnejšie a drsnejšie, nič „sladučké“. A naďabili na mňa. Kniha sa nesie v inom štýle ako prvá. Niektoré veci som musel zjemniť a celkový výsledok som videl až na konci. Na rôznych besedách sa potvrdilo, že deťom sa takýto štýl páči. Neboja sa prijímať takúto vizualitu, sú otvorenejšie, to skôr rodičia zvyknú byť opatrnejší, ale aj od nich sme mali pozitívnu spätnú väzbu.

Čo bolo zaujímavé na tejto knihe?

Celkovo sa mi zdá, že vydavatelia sa niekedy domnievajú, že nie som vhodný kandidát na ilustrovanie iných tém a teraz som ukázal, že môžem ilustrovať aj detské knižky. Na základe tejto knihy ma oslovili, aby som pracoval na ďalšom projekte. Na tejto knihe, a na ilustrovaní kníh vôbec, sa mi páči, že vlastne vytváram ďalší príbeh alebo dotváram text, čím vzniká ďalšia rovina diela. Kniha musí mať dobrý „fíling“, sled obrázkov, a mala by vytvárať ďalší odkaz.

Ak sa nemýlim Červený vírus a kučeravý Sebastián bola vaša tretia kniha. Čím je špecifická?

Červený vírus a kučeravý Sebastián (ocenenie Najkrajšie knihy Slovenska 2016) je určený pre staršie deti a je tak aj ladený. Zaujímavosťou je, že sú tam použité priame farby – teda RGB (red, green, blue). Celý príbeh je o robotoch, mobiloch a technike. Niečo ako robotická detská akčná alebo dobrodružná detektívka. Všetko tam funguje inak, napríklad namiesto zvonenia prší atď. Autorka sa okrem iného inšpirovala súčasnou dobou – deti majú dnes mobily, tablety, a nevedia bez nich vydržať. Aj z tohto dôvodu sme zvolili RGB. Farby sú svietivé a zaujímavý je ich spôsob miešania na papieri a na monitore. Je to taká finta, plus je použitý raster (štvorcový) ako pri starších počítačoch, ktoré nemali také dobré rozlíšenie a zobrazenie, ako majú tie dnešné. Tým pádom sú aj tí roboti zobrazení trochu v retro štýle. Roboti vyzerajú tak, ako si ich z detstva pamätám ja.

Okrem troch spomínaných knižiek máte pred sebou aj katalóg voľnej tvorby. Povedzte nám o ňom viac.

Je to skôr moje portfólio. Je rozdelené na tri cykly, text napísala Zuzana Sabová, básne zložil kamarát Šimon Ondruš. Tu je zaujímavé to, že vytváral básne na konkrétne obrázky. No zvyčajne to býva naopak – ja tvorím obrázky podľa textu.

O čom sú tieto tri cykly?

Tieto tri cykly sú z rôznych období, no všetky nejako súvisia s fenoménom smrti. Prvý cyklus Relikviáre je inšpirovaný knihou Životy svätých s podtitulom Ikonografia, autormi ktorej sú vysokoškolskí pedagógovia I. Rusina a M. Zervan. V tejto knihe ma zaujali životy svätých a vybral som si pár príbehov, ktoré som zhmotnil. Vytvoril som voľné grafiky relikviárov s ich atribútmi.

Druhý cyklus je vlastne moja diplomová práca. Tam som tiež pracoval s fenoménom „svätých“, ale ide skôr o svetské idoly, o reálnych ľudí, ktorí boli v istej subkultúre nejakým vzorom či idolom. Vyberal som najpopulárnejšie postavy a všetky sú po smrti – nájdeme tu idoly zo života hudby, politiky, šoubiznisu či vedy (napríklad, Lajka, Stalin, Ghostrider, Tupac, atď.). A k týmto postavám som dotváral atribúty a hľadal som v ich životopisoch nejaké symboly, ktorými by som vystihol ich obraz, život a posolstvo. Téma uznávania idolov ma celkovo zaujala.

V poslednom cykle Brány som sa zaoberal fenoménom folklóru. Vždy ma fascinovali oltáriky popri cestách, kde sa stali nejaké udalosti, napríklad nejaká tragédia. Chcel som pracovať aj s tým, a tak mi napadlo urobiť mementá pre domácich maznáčikov, básnikov, nenarodených, dílerov alebo vojakov. Potom som vytváral objekty a jednotlivé grafiky sme inštalovali priamo na ulici.

Na čom budete v blízkej dobe pracovať? Čakajú vás nejaké zaujímavé projekty?

Chystá sa jedna kniha pre dospelých, ale treba sa nechať prekvapiť. Takisto je v pláne aj ďalšia detská kniha, ale nechcem viac prezrádzať, nepatrí sa to. A tiež by som sa rád venoval voľným veciam a úžitkovej grafike. No v podstate, keď sa ma niekto pýta na prácu, rád hovorím, že grafik nikdy nekončí. Ak má rád to, čo robí, je zanietený a verí tomu, tak sa je stále na čo tešiť.

Ďakujeme veľmi pekne za úprimný rozhovor a pozvanie do ateliéru. Prajeme veľa tvorivých síl a kopu nových nápadov!

Inzercia