Môj sused Totoro
O výnimočnom režisérovi Hajaovi Mijazakim sa tu už písalo. Mne však nedá, aby som hlbšie nerozpísala jeho autobiografickú snímku: Môj sused Totoro (Tonari no Totoro). Pretože táto rozprávka si zaslúži svoje vlastné miesto a čas.
Je ťažko uveriteľné, že vznikla už v roku 1988 a dodnes inšpiruje tvorcov, ale aj divákov. Keď vám dochádza múza, sila, alebo chcete stráviť kvalitný čas so svojimi deťmi, silno odporúčam. Kakao, čajík a deka. Jeho nevyčerpateľný dátum spotreby je znakom jeho nadčasovosti.
Mei a Satsuke sa s otcom presťahujú do starého domu, aby trpezlivo čakali na mamu, ktorá je v neďalekej nemocnici. Od začiatku sa dejú v dome zvláštne veci, ktoré prebúdzajú detskú fantáziu. Čierne chlpaté guľky, ktoré môžu vidieť iba deti a aj to iba vtedy, keď to ony samy chcú…
V snahe odhaliť tajomné veci sa malá Mei počas svojich potuliek stretáva v lese s Totorom. Ten vyzerá ako veľký plyšák. Veľmi príjemný a pokojný, a tak ospalá Mei na ňom zaspáva, aj napriek tomu, že niekomu by sa mohol naozaj zdať desivý. Mei a Totoro sú od tej chvíle kamaráti. A ako správny kamarát, Totoro pomáha obom sestrám v ťažkých chvíľach.
Japonská kultúra je výnimočná v rešpekte, ktorú prejavujú prírode a tajomným a ochranným duchom, ktorí žijú v lesoch, riekach či lúkach. Je to pokora, čo si v sebe nesú a tak okolo seba šíria pokoj, ktorý tak niekedy chýba vo veľa kultúrach. A taký pocit presne srší z tejto snímky. Nádej v uzdravenie mamy sa strieda s detskou bezstarostnosťou.
Rozprávka je silno autobiografická a preto naplno precítená. Klasická animácia je príjemnou zmenou po všetkých príkro svietiacich farbách v kinách a otvára nám nové dvere do našej fantázie. Čo sa teda stane, keď silno zatvoríme oči a predstavíme si svojho Totora? Nášho suseda v dobrom aj v zlom, ktorí nás ochraňuje a je pri nás, aj keď ho vždy nemôžeme vidieť.
Tonari no Totoro/ Môj sused Totoro, réžia: Hajao Mijazaki, animovaná anime rozprávka, 86 min., Japonsko, 1988, Foto © Ghibli Studio