Kam kráčaš, učiteľ?

Hlavou mi víri veľa myšlienok nad budúcnosťou učiteľa, detí, celého školského systému. Nedá mi to a rada by som sa o ne podelila s viacerými, s tými, ktorí majú podobné obavy z budúcnosti nášho školstva, ale aj s tými, ktorí tento problém neriešia, lebo ich nezaujíma. Aspoň sa na chvíľu zastaviť a premýšľať…

Každý z nás vie, aké to je, ráno vstať a sadnúť si do školskej lavice. Pre tých skôr narodených dávna minulosť, pre iných z nás minulosť síce tiež, ale ešte si na ňu pamätáme, pre niektorých každodenná prítomnosť… ale všetci sme si tým skôr či neskôr prešli. Školy tu boli, sú aj budú. Zmenil sa systém a v ňom ľudia, či už učitelia, deti, rodičia… Pamätám si na svoje školské časy, na učiteľov, spolužiakov, na zážitky prežité v škole. Keď som si dennodenne sadala do školskej lavice ako dieťa, vtedy by ma ani vo sne nenapadlo, že raz budem sedávať za katedrou. Dnes je to moja každodenná realita už takmer 16 rokov.

Ako som vtedy vnímala povolanie učiteľa očami dieťaťa? Boli to také zmiešané pocity… na niektorých učiteľov som sa tešila, lebo mi boli blízki a cítila som, že mi rozumejú, že ma chápu, niektorí mi boli ľahostajní, myslím to tak, že keď napr. chýbali, bolo mi to jedno… no asi najviac si pamätám na tých, ktorí vzbudzovali vo mne rešpekt, ba dokonca až strach. A to, podotýkam, nemám na mysli len učiteľov – mužov, ale paradoxne učiteľky – ženy. Išla z nich silná autorita, mali v sebe niečo, čo nám nedovoľovalo niečo si dovoliť na ich hodinách. A pritom, keď si dnes na ne spomeniem, boli to obyčajné ženy, matky, ktoré mali deti približne v rovnakom veku, ako som bola vtedy ja, neboli to žiadne štvornohé príšery alebo obludy, aby sme sa ich museli báť a predsa…. ten strach tam bol… ale taký zdravý strach, ktorý nás motivoval k tomu, aby sme sa učili, drvili, zodpovedne brali ten predmet a učivo a nedovolil nám poľaviť čo i len na jeden deň. Možno to vyznie čudne, ale mne sa to tak páčilo a také predmety som mala o to radšej, o čo prísnejšia bola učiteľka. No nemyslite si, že som bola nejaká „šprtka a bifľoška“, to určite nie, o tom by vedela hovoriť moja mama, čo sa so mnou natrápila pri učení, najmä pri matematike, s ktorou som sa nikdy „nekamarátila“ a to mi ostalo aj podnes. Milovala som slovenčinu a dnes ju sama učím a vštepujem (teda aspoň sa snažím) lásku k materinskému jazyku svojim žiakom. Ale aj tú moju lásku k slovenskému jazyku musel niekto vštepiť mne a naučiť ma milovať rodnú reč a boli to práve moje pani učiteľky na základnej a strednej škole, za čo im aspoň touto cestou vyslovujem veľké „ďakujem“.

Naozaj, niekedy učiteľ mal obrovskú moc a možno nie vždy a nie každý si bol toho vedomý. Nemyslím len moc, ktorá vychádzala zo strachu, ale moc svojho slova, čaro svojej osobnosti, kúzlo svojich vedomostí… učiteľ bol pre nás ako druhý rodič, bol nám mamou i otcom… bol tu vždy pre nás a aj napriek jeho prísnosti, sme cítili jeho lásku, záujem, starostlivosť, ochotu vypočuť, poradiť, pomôcť. A my sme snažili na oplátku svedomite sa učiť, poslúchať, počúvať, byť mu nápomocní. A takto to super fungovalo. Možno niekto povie, že sme žili v inej dobe a všetko bolo inak. Áno, do istej miery súhlasím. Žila som v dobe totality a komunistického režimu, ktorý bol aký bol, tí, čo sme ho zažili, vieme, o čom je reč. Ale, ak mám byť úprimná, neľutujem, že som „Husákovo dieťa“, že som dieťa komunizmu, ba niekedy som na to aj hrdá. Bývalý režim napáchal veľa škody, zla, trpeli nevinní, veriaci, kňazi, rehoľníci pre svoju vieru, mnohí z nich zaplatili za to aj svojím životom. Toto bolo to hnilé, odporné a neľudské na komunizme! Ale nemožno mu uprieť fakt, že školstvo bolo na výbornej úrovni, že učiteľ bol Niekto a miloval svoju prácu, že chodil do práce s radosťou, lebo bol pánom situácie na každej hodine, bol hrdinom v každej triede, kde sa naňho upieralo niekoľko párov očí a so zatajeným dychom ho počúvali a doslova hltali jeho slová. Bolo počuť spadnúť špendlíček na zem, takú autoritu mal kedysi učiteľ. Vážili si ho nielen deti, ale aj ich rodičia. Nenadávali na učiteľa, nekritizovali jeho prácu a ak aj áno, nikdy nie pred svojimi deťmi, aby ho neznevážili. Nechodili sa vadiť do školy a sťažovať sa vedeniu, nevypisovali anonymy či rôzne nezmyselné petície proti učiteľom. Učiteľ mal kedysi veľmi pekný život. Mal prácu, ktorá ho napĺňala, deti ho mali rady a on mal rád svojich žiakov, tešili sa navzájom na seba, prichádzal do školy s úsmevom, dobrou náladou a rovnako sa vracal aj domov. Ddnes to už znie ako prapradávna minulosť, alebo ak chcete, ako sci-fi, niečo, čo sa ešte nestalo, ale nie je vylúčené, že sa nemôže stať v budúcnosti. Čo si myslím, že už nikdy nebude.

Dnes je vo väčšine prípadov učiteľ Nikto! Nemá autoritu, vážnosť, rešpekt, veľakrát mu pošpinia dobré meno, jeho česť, či napľujú do tváre a to nielen obrazne. Dnes učiteľ ráno zdraví deti, nie ony jeho, aby ich naučil akej takej slušnosti, a popritom rozmýšľa, čo ho čaká v jame levovej. Áno, ja to tak nazývam a myslím, že právom. Kto to nezažil, nepochopí, kto áno, môže len súhlasiť. Učiteľ má v dnešnej dobe veľmi málo dôvodov na úsmev, optimizmus, radosť z dobre vykonanej práce. Stráca motiváciu, chuť, elán, také to nadšenie, zápal pre svoje povolanie .a dôvodov pre to je viacero. Nejdem písať o platoch nás, učiteľov. Veď to vie už aj malé dieťa, že učiteľ je v našej spoločnosti nedocenený, čo sa týka mzdy. To ale nie je jediný dôvod, prečo strácame chuť, prečo sa viac mračíme, ako smejeme, prečo viac šomreme, ako chválime. Ocitli sme sa niekde na pokraji, odsunutí ako nepríjemný problém, ktorý nikto z kompetentných nechce riešiť. Sme ako osina v zadku, len sa stále ozývame, len stále niečo chceme, večne nespokojní.

Dovolím si hovoriť za všetkých učiteľov! To, čo najviac chceme, je stratená úcta, rešpekt, česť, vážnosť, dobré meno, lebo každý učiteľ si toto zaslúži. Nie kvôli svojmu titulu a doktorátom, ale práve preto, lebo má odvahu každý deň vstupovať do triedy plnej detí a mladých ľudí, ktorí ho vítajú nenávistným, pohŕdavým pohľadom, možno niekedy s ironickými ba až vulgárnymi komentármi. A to len preto, že museli prísť do školy… Toto by si mali uvedomiť všetci tí, ktorí na nás hľadajú len chyby, ktorí doslova striehnu a čakajú ako supy, kedy sa dopustíme omylu, aby mohli potom zaútočiť slovom, písmom, či niekedy aj fyzicky.

Skúsme sa aspoň na chvíľu prestať stále oháňať právami dieťaťa, skúsme aspoň na chvíľu nevládnuť kultu dieťaťa a porozmýšľajme nad tým, čo by sme mohli urobiť preto, aby učitelia boli opäť Niekým!