Negatívne emócie alebo kedy je lepšie dieťa nechať vyplakať
Dieťa, ktoré dostávalo ako malé fľašu s mliekom, len aby neplakalo, môže túto fľašu v dospelosti vymeniť napríklad za fľašu s alkoholom. Alebo dievčatko, ktoré ako malé dostávalo cukríky len preto, aby sa utíšilo a nebolo smutné, sa môže zase v dospelosti utešovať sladkosťami a bojovať tak s nadváhou.
Tú sú len dva príklady z mnohých, ktoré sú častým obrazom potlačovania negatívnych emócií u detí. Sami si dajme otázku, čo by sme urobili, keby naše malé dieťa plakalo alebo bolo smutné?
Určite by sme sa ho snažili nejako utíšiť. Ruku na srdce, pri malých deťoch by sme asi v prvom rade siahli po dudlíku, u tých väčších zase po sladkostiach. Zvlášť, starať sa o malé mimino, ktoré stále plače je neuveriteľne vysilujúce pre rodiča. O to je to horšie, že takéto dieťa nám nevie povedať, čo mu je.
V každom prípade by sme však nemali rýchlo a hneď podľahnúť týmto negatívnym emóciam dieťaťa. Ak ich začneme hneď potláčať, uškodíme tým hlavne dieťaťu samotnému, ale aj sebe. Ak dieťa plače, nemali by sme mu hneď dávať dudlík alebo ho prikrmovať sladkosťami, len aby sa utíšilo. Ak by sme to takto robili vždy, keď dieťa zaplače, postupne ho naučíme, že keď sa mu chce plakať, nepotrebuje vlastne plakať, ale potrebuje hlavne dudlík alebo sladkosti.
Dieťa vlastne naučíme a presvedčíme, že potrebuje len nejakú náhradu vo forme napr. dudlíku, fľaše s mliekom alebo sladkosti. Problémom však je, že sa z tela nevyplavia stresové hormóny a nevyjadrená negatívna emócia tak v dieťati ostáva.
Prečo sa vlastne snažíme potlačovať negatívne emócie detí?
- pretože si myslíme, že ak dieťa nedokážeme utíšiť, tak sme zlí a neschopní rodičia
- pretože nás bude okolie vnímať ako slabých rodičov, ktorí si nevedia dať rady so svojimi deťmi
- pretože sme to sami zažili na vlastnej koži od svojich rodičov a máme to teda v krvi a automaticky to prenášame aj na svoje deti
Takýmto naším správaním a postojom k negatívnym emóciám detí vznikajú dlhodobé dôsledky. Napríklad zdĺhavé húpanie dieťaťa v kočiari cez prah dverí alebo deti závislé na dudlíku alebo inom predmete. Tak dlho sme deťom ponúkali alternatívy a náhrady, až tomu samé uverili a teraz bez nich už nedokážu existovať.
Deti však nedokážu z tela vyplaviť stresové hormóny, tie sa hromadia a napokon sa môžu prejavovať napríklad neustálym pohupovaním alebo inými drobnými neprirodzenými zábavkami.
Rodičia takýchto detí bývajú samozrejme veľmi vyčerpaní, často bývajú v depresiách alebo sa úplne zrútia. Ich negatívne reakcie sa prenášajú na deti, ktoré sú potom tiež nervózne a tak sa kruh vlastne uzatvára. Dôsledky sa potom môžu tiahnuť celým životom. Príklady sme si uviedli hneď v úvode článku.
Určite by sme preto mali rozlišovať kedy a ako dieťa plače – či je to plač ľútostivý alebo z nejakého rozčúlenia a trucu. Ak je plač z ľútosti, samozrejme je na mieste poľutovanie. Ak ide však o trucovanie, potom je lepšie dieťa nechať vyplakať.
Mnohým rodičom v ich trápení a úzkosti často pomôže len fakt a poznatok, že nie sú zlí alebo neschopní rodičia len preto, že ich dieťa plače. Keď toto pochopia a dokážu sa povzniesť nad plač svojich detí, pomôžu nielen sebe, ale aj im.
Zdroj: psychologie.cz
