Inzercia

Ako vychovať zo svojho dieťaťa sebavedomého človeka?

Spôsob, akým človek vníma, respektíve hodnotí sám seba, sa začína formovať už v ranom detstve. Sebahodnotenie dieťaťa ovplyvňujú rôzne faktory, no predovšetkým naň vplýva výchova rodičov. Rodič je najdôležitejším oporným pilierom v živote dieťaťa, ktorý má za úlohu pripraviť ho na budúci život v dospelosti. Atmosféra v rodine, množstvo lásky, ale aj podpora zo strany rodiča sú hlavnými atribútmi, ktoré do značnej miery ovplyvňujú sebavedomie jednotlivca.

Sebavedomie úzko súvisí so sebadôverou, čo je vlastne viera vo vlastné schopnosti a sily. Dieťa, u ktorého bol pri výchove kladený dôraz na podporu sebadôvery, bude mať podstatne menší strach pri prekonávaní prekážok, ako dieťa u ktorého je sebahodnotenie nízke. Mladý človek totiž potrebuje cítiť, že mu rodičia veria. Vety typu: „Neboj sa, to zvládneš,“ alebo „Ak to neurobíš, svet sa nezrúti, skúsiš to znova,“ u neho vyvolajú pocit, že sa dokáže popasovať s akýmkoľvek problémom. I keby tú súťaž nevyhral, nevadí, má predsa podporu rodiny, môže na sebe zapracovať a skúsiť to opäť o rok.

Naopak, príliš veľká kritika, neustále ponižovanie a zhadzovanie môžu našej ratolesti spôsobiť celoživotnú ujmu. Ak človek v mladosti príliš často počúva negatívne narážky typu: „Si nemožný. Ty to nedokážeš.“ Alebo aj vyjadrenia pochybnosti o jeho kvalitách, napríklad: „Budeš to vedieť? Čo tam ty už len budeš robiť?“, nakoniec im dá za pravdu a skutočne bude mať pocit, že nie je schopný v ničom uspieť. Negatívne zmýšľanie sa potom prejaví aj v jeho budúcej schopnosti začleniť sa do kolektívu, nájsť si vhodné povolanie a vôbec schopnosti sebarealizovať sa.

Treba však poznamenať, že existuje len tenká hranica medzi tým, čo rodičia považujú za vhodnú podporu pri výchove dieťaťa a príliš benevolentnou výchovou. Bezhraničná voľnosť nie je dobrá. Je potrebné stanoviť si určité hranice. Ak dieťaťu chýbajú, bude si myslieť, že môže všetko a začne rodiča skúšať. Prehnané chválenie, žiadna kritika, či trest nedajú dieťaťu dobrý morálny základ do života.

Čo teda treba robiť, aby sme zo svojho potomka vychovali sebavedomého človeka?

1) Prejavovať mu lásku od najútlejšieho detstva – dieťa potrebuje cítiť blízkosť rodiča, len vtedy sa cíti byť v bezpečí.
2) Venovať mu pozornosť – venovať dieťaťu dostatok času, vedieť si ho vypočuť, spoločne s ním riešiť jeho (pre nás možno banálne) problémy.
3) Brať do úvahy jeho názor a rešpektovať ho.
4) Chváliť. Drobnosti, malé úspechy, čokoľvek čo sa mu podarí, čo urobí dobre. Zadávajme deťom úlohy, o ktorých vieme, že ich zvládnu a chváľme!
5) Nechať ich preberať zodpovednosť za vlastné skutky a konania. Samozrejme primerane k veku.
6) Povzbudzovať ich prekonávať svoj vlastný strach.
7) Byť im vlastným príkladom v prístupe ku každodenným starostiam a problémom. Dávajme deťom nadšenie do života a nezaťažujme ich svojimi partnerskými hádkami. Buďme im oporou, istotou, pochopením…

Čomu sa naopak vyvarovať, aby sme nepoškodili jeho sebadôveru?

1) Častému kritizovaniu – často kritizované deti totiž ľahko strácajú odvahu, majú nízku sebaúctu.
2) Neustálym zákazom, príkazom – tie totiž robia deti bezmocnými, hoci my to myslíme dobre. Rovnako treba nechať dieťa pracovať, pokiaľ samo cíti, že to dokáže urobiť aj bez našej pomoci.
3) Negatívnym poznámkam na adresu nášho dieťaťa.
4) Stresu a chladu – emocionálny chlad a stres spôsobujú u dieťaťa výrazné komplexy menejcennosti.
5) Zastrašovaniu duchmi, strašidlami a inými neskutočnými bytosťami. Hlavne pred spaním.
6) Neustálemu porovnávaniu so súrodencami, priateľmi, či príbuznými.
7) Opakovanému vyvolávaniu pocitov viny – nevyhlasujte, že všetko zlé sa deje preto, lebo dieťa sa zle správa. Dieťa môže uveriť tomu, že práve jeho zlé správanie je príčinou rodinného nešťastia.

Na záver treba ešte podotknúť, že sebadôveru u detí najlepšie vyvolajú tí dospelí, ktorí sú sami so sebou spokojní, sú pre nich akýmsi vzorom, inšpiráciou a zároveň morálnou autoritou.