Po kom deti opakujú?

Rodičia si často kladú otázku: „Prečo sa moje dieťa správa práve takto?“ Odpoveď je veľmi jednoduchá. Treba si uvedomiť, že každé dieťa od narodenia kopíruje správanie svojho okolia. Podobne aj v dospelosti. Preto keď chceme, aby sa k nám niekto správal pekne, či už sa jedná o dieťa alebo o dospelého človeka, mali by sme sa pekne k nemu správať aj my. Inak to nie je ani s deťmi. Dokonca pri nich je to zložitejšie a je dôležitejšie, aby sme sa pred nimi vhodne správali, lebo budú naučené správanie uplatňovať v celom svojom živote. Preto ak chceme, aby sa naše dieťa správalo pekne, musíme ho to učiť už odmalička.

Treba si uvedomiť, že odkedy sa dieťa narodí, sleduje svoje okolie a opakuje. Keď okolo seba vidí ľudí, ktorí sú usmiati a pokojne reagujú (a to aj vo vypätých situáciách), bude tak reagovať aj dieťa. Opakovaním sa učí od narodenia nielen správanie, ale aj štýl rozprávania. Preto si treba dávať pozor, ako sa správame a čo rozprávame.

Rovnako, ako opakuje správanie, ktoré pozná z domu, tak opakuje aj správanie svojho okolia. V prípade, že vidí zlé správanie, či už v rodine alebo mimo nej, tak je vhodné si s ním sadnúť a o všetkom sa porozprávať. Hlavne mu vysvetliť, ktoré správanie je správne a ktoré nie.

Zároveň, keď spravíme chybu a urobíme niečo, čo by sme nechceli, aby dieťa opakovalo, je vhodné si chybu priznať. Tak ukážeme, že každý občas robí chyby a keď to dieťaťu vysvetlíme, pochopí to. Hlavne, ak mu vysvetlíme aj to, čo na danom správaní nie je správne a ako by bolo správne sa v danej situácii zachovať.

Je ťažké ísť dieťaťu príkladom za každých okolností a správať sa len tak, ako by sme chceli, aby sa správalo, ale nie je to nemožné. Vždy môžu nastať prípady, že sa budeme správať tak, ako nechceme, aby sa niekto správal k nám. V tej súvislosti sa mi viackrát potvrdilo, že mi vadilo na druhom to, čo mi vadí na mne samej. Keď si toto človek uvedomí, je to veľmi dobre, lebo potom vie, v čom musí na svojom správaní zapracovať.

Rovnako považujem za dôležité naučiť dieťa, aby sa vžilo do situácie iného človeka a predstavilo si, ako by sa v danej situácii mohol cítiť. Keď toto dieťa naučíme, pochopí, aké správanie nie je správne. Ak sa pokúsi pochopiť pocity iných, bude vedieť, že sa druhému nebude páčiť správanie, aké sa nepáči jemu samému.

Učiť dieťa správnosti správania v harmonickej rodine je náročné, ale v neharmonickej rodine je to ešte zložitejšie. V harmonickej rodine dieťaťu rodičia ukážu správanie, v ktorom ak si rodičia dohodnú presné pravidlá vhodného správania, tak idú v podstate rovnakým smerom, ktorým vedú smerovanie jeho správania. Potom dieťa vhodnosť svojho správania vie ľahko spracovať a jeho pravidlá rýchlo pochopí a rovnako si ich rýchlo osvojí. Takáto situácia je ideálna, lebo potom rodičia vedia, aké správanie môžu od dieťaťa v tej ktorej situácii čakať. Čiže sa dá povedať, že reakcie dieťaťa sú pre rodiča predvídateľné.

Zložitejšia je skutočnosť, ak si rodičia nevedia dohodnúť rovnaké smerovania správania. Je v tomto prípade jedno, či žijú v spoločnej domácnosti alebo oddelene. V takomto prípade má dieťa vo všetkom chaos a je preň ťažké si ujasniť, čo je správne a čo nie.

Základom všetkého je, aby dieťa malo presne stanovené hranice a pravidlá, ktoré musí dodržať. Zo začiatku je ťažké ho prinútiť uvedené hranice a pravidlá v správaní dodržiavať, ale treba na nich trvať. Ako sa hovorí: „Čas všetko vyrieši.“ Tak je to aj v tomto prípade a postupne si dieťa všetky pravidlá osvojí a vie rozoznať, čo je správne a čo nie. Taktiež sa naučí, kde končia hranice dobrého správania.

Ak budú rodičia vo svojom konaní trpezliví, pozitívny výsledok sa určite dostaví. Preto všetkým držím palce, aby ich úsilie malo želaný výsledok. Veď ako sa hovorí: „Nič nie je nemožné.“