Tigrí svet: Rozhovor s manželmi Kopsovcami
Manželia Petr a Kamila Kopsovci sa preslávili svojou metódou Životných máp („Kops method“), vďaka ktorej prinášajú nový pohľad na medziľudskú komunikáciu. Pomáhajú rodičom, pedagógom či psychológom zlepšiť komunikáciu s deťmi a nájsť si cestu ku každému z nich. Pochádzajú z českého mesta Tábor, ale pôsobia v rôznych krajinách a prednášajú na prestížnych zahraničných univerzitách. Táto práca ich naplno zamestnáva, majú však veľa nápadov a niekedy sa podľa vlastných slov musia naozaj krotiť.
S manželmi Kopsovcami sme sa stretli v lete pred krstom knižky Ako sa dohovoriť s tigrom, ktorá vyšla vo vydavateľstve Albatros Media. Náš rozhovor sa niesol vo veľmi príjemnej a uvoľnenej atmosfére a prezradili nám viac o sebe, o svojej dlhoročnej práci, dosiahnutých výsledkoch a úspechoch, ale aj plánoch do budúcnosti.
Na úvod by nás zaujímalo, ako ste dospeli k metóde „Kops method“ (Životné mapy) a aké boli vaše začiatky v tejto oblasti?
V podstate sa to celé začalo vtedy, keď sme sa ocitli v bode, kedy sme chceli zmeniť naše vlastné fungovanie vo vzťahu, a to rýchlo a ihneď. Doma sme sa postavili k tabuli, napísali na ňu pár poznámok a odrazu sa začala formovať naša metodika. Podľa tohto modelu sme sa začali ihneď riadiť, a keď naši známi videli, že funguje, chceli sa dozvedieť o ňom viac. Podelili sme sa s nimi o tieto informácie a ukázali im, ako na to. Boli ohromení a dospeli sme k poznaniu, že tento komunikačný model má svoje počiatky už v detstve. Naši známi nás začali nabádať, aby sme vytvorili aj detský model, aby sa aj ich deti vyhli podobným problémom v dospelosti. Začali k nám nosiť svoje deti a my sme postupne tvorili, pátrali a výsledkom toho je táto metodika pre deti.
Čo vám pomohlo pri formulovaní tejto metodiky? Máte vzdelanie v oblasti psychológie alebo pedagogiky? Opierali ste sa o vzdelanie alebo ste vychádzali z praxe a skúseností?
Obaja sme dvadsať rokov pracovali s dospelými aj deťmi, aj s postihnutými ľuďmi, a tak sme skôr ťažili z týchto praktických skúseností. Nie sme vzdelaním psychológovia, hoci psychológia je v tom obsiahnutá. No vtip je v tom, že z nášho modelu čerpajú a učia sa od nás aj psychológovia, pedagógovia či psychiatri.
Vieme, že spolupracujete aj s množstvom lektorov doma v Čechách, ale už aj tu na Slovensku. Okrem toho sme po chvíli prehliadania internetu zistili, že máte za sebou skutočne množstvo úspechov a našli sme mnoho pozitívnych odoziev.
My nedávame na naše stránky referencie, lebo vieme, ako sa dajú skresľovať. Pre nás je dobrá referencia, napríklad, keď príde televízia a natočí krátky dokument. V ňom vystupujú ľudia, ktorí majú skúsenosti s našou metódou a aplikujú ju doma či v práci. Častejšie používame Facebook a tam môže človek na vlastné oči vidieť, ako funguje v praxi naša metóda.
Súčasťou vašej metódy je aj takzvaný Tigrí svet. Povedzte nám, prosím, ako vznikol obraz tigra? Ak to správne chápeme, je to časť každého z nás, ktorá je trochu divokejšia a občas ju treba krotiť.
Aj tento pojem či obraz vznikol v praxi. Deti nám sami začali o ňom hovoriť. A boli to deti z rôznych krajín – Čiech, Slovenska, Francúzska, Švajčiarska či Nemecka, ale aj z rôznych sociálnych skupín a s rôznym rodinným zázemím. Začali nám ho odhaľovať, prvýkrát najmä deti s ADHD. Tak sme urobili výskum a pýtali sme sa ich na tigra. Deti reagovali pozitívne, tešili sa, že vieme o ich tigrovi, pretože nikto s nimi dovtedy o ňom nehovoril, s čím sme my začali pracovať. Postupne sme hľadali nástroje krotenia tohto tigra, na jednej strane, aby to bola stále hra, ale zároveň aj účinná metóda. Treba zdôrazniť, že tento tiger je celkom prirodzená vec a máme ho každý.
Tohto tigra teda vieme správne skrotiť, ak poznáme komunikačný typ dieťaťa, však? Ako vznikli vaše štyri komunikačné typy?
Aj tie sa objavili postupne s naším výskumom. Keď sme sa rozprávali s deťmi, zistili sme, že každé reaguje inak na rôzne podnety, obrazy či slová. Niektoré deti majú radi dotyk, iné sa pri dotyku odtiahnu a uprednostňujú inú formu komunikácie.
Prezraďte, ktorý bol ten váš najdivokejší tiger, ktorého sa vám podarilo skrotiť?
Prvý náš skrotený tiger bol chlapec Honzík. Bol to veľmi hyperaktívny chlapec, vôbec najhyperaktívnejší prípad, aký sme kedy mali. No s nami sa dokázal sústrediť aj na hodinu a pol na určité zadanie, čo jeho vlastnej mame (mimochodom pedagogičke) nešlo vôbec do hlavy. Nechápala, ako sa nám to podarilo. On nám vtedy povedal, že jeho tiger robí uáá uáá. Takto sme pomenovali jednu z našich knižiek.
No máme aj spätnú väzbu zo Slovenska. Istá pani učiteľka si nevedela dať rady s hyperaktívnym chlapcom Hugom, bol agresívny a rôznymi spôsobmi si vynucoval pozornosť. Táto pani učiteľka si prečítala naše knižky, podišla k nemu a opýtala sa ho na tigra. Zaskočilo ho, že o ňom vie a odvtedy sa hrali hru s tigrom. Získala si jeho dôveru a každé ráno ju upozorňoval, či má tigra zavretého v klietke alebo je v ten deň divokejší. Takto vzniklo medzi nimi puto. Dá sa povedať, že dospelí sú vlastne akísi asistenti krotiteľov tigrov.
Ak máme správne informácie, pracujete s deťmi od troch rokov. Viete z praxe povedať, či sa objavujú náznaky toho, ako sa bude formovať charakter dieťaťa a aký komunikačný typ bude už skôr ako v troch rokoch?
Dá sa to odpozorovať. Komunikačný typ je vec vrodená, nie získaná alebo dedičná. Medzi klientami sme mali rodiny s tromi či štyrmi deťmi. A všetky deti boli iného komunikačného typu a ešte aj rodičia sa v tom líšili. Potvrdzujú to aj naše zistenia zo školení pre pediatrov, ktorí našu metódu začali skúšať aj na malých bábätkách. Zistili, že aj oni reagujú na určité podnety podľa rozdelenia do tých komunikačných typov.
Náš najmladší klient mal dva a pol roka. Keď už má dieťa vyvinuté isté schopnosti, napríklad, už dokáže kresliť, môžeme aplikovať našu metódu. Čo môžeme poradiť rodičom, je všímať si, kedy si ich ratolesť vyžaduje ich pozornosť. Je to najlepší moment, kedy môže rodič skúšať všetky formy komunikácie a podľa reakcie dieťaťa zistí, do akého komunikačného typu ho môže zaradiť.
Môže rodič aj sám zistiť, aký je komunikačný typ?
Jasné, presne po prečítaní tejto knižky si vie človek vytvoriť predstavu, čo naňho platí, na aké podnety reaguje a z toho potom zistiť, k akému typu patrí.
Táto knižka je vlastne návod na odhalenie komunikačného typu dieťaťa, partnera či seba samého. Náš návod pomáha zlepšiť komunikáciu v rodine, aby už odmalička nevznikali problémy s deťmi či partnermi. Samozrejme, aj s tínedžermi sa dá pracovať, ale je lepšie, ak sa s deťmi pracuje, ešte skôr než dosiahnu pubertu. Treba si uvedomiť, že každé dieťa, ale aj každý z nás, potrebuje prijatie. Je to naša základná potreba. Má to však háčik – každý to prijatie vníma inak, najmä podľa svojho komunikačného typu. Iný prístup uprednostňuje pocitový typ, no celkom iný rozumový atď.
Keď sme spomenuli dva typy, vymenujem si ich všetky. Vymedzujete štyri – pocitový, obrazový, rozumový a sluchový. Existujú aj kombinované typy? Vyskytujú sa často?
Výskyt kombinovaných typov je pomerne častý. Jeden z nich je dominantný, druhý je doplnkový.
Aj čistých (nekombinovaných) typov je pomerne dosť, hovoríme im vyhranený typ, a vtedy sú jeho črty veľmi výrazné. Problém v rodinách môže nastať, ak sú rodičia úplne iný typ a nevedia s dieťaťom komunikovať. Ak sa s tým nič nerobí, môže medzi nimi vzniknúť komunikačná bariéra. Obvykle k tomu dochádza, keď si dieťa už uvedomuje samo seba, čo je okolo tretieho roka života. Výhodou metodiky „Kops method“ je, že vie nájsť bod, v ktorom si rodičia s dieťaťom nerozumejú, vie zistiť, kde má dieťa medzery, či bude mať tendenciu utekať. Potom medzi štvrtým a piatym rokom života vieme zistiť, či bude mať sklon k závislostiam. U starších detí vieme dokonca zistiť, či bude mať sklon k terorizmu. Na základe týchto poznatkov vieme prijať isté prevenčné opatrenia, aby sme do budúcnosti zabránili týmto prejavom.
Funkčnosť našej metodiky potvrdzuje spätná väzba od rodín. Osvedčilo sa im využívanie našich rád a ich vzťahy sa upravili k lepšiemu, pretože pochopili, aký spôsob komunikácie im vyhovuje, či aké formulácie musia vo vzájomnej komunikácii používať.
Deti sú ako nepopísaný list. Pracuje sa s nimi jednoduchšie ako s dospelými?
V mnohých ohľadoch áno, ale tiež musíte vedieť, ako na to. Sme veľmi hákliví na manipuláciu, a preto sú dôležité komunikačné typy. Vďaka nim nemusíme používať manipuláciu, je zbytočná, pretože deti nemusíme k ničomu nútiť.
Aj na kurzoch komunikačných typov máme podmienku, že účastníci workshopov majú zakázané manipulovať a klamať. Mnohí potom zisťujú, že im to nejde. Ľudia sú dnes zvyknutí ohýbať pravdu. Celé hodiny sa snažia dosiahnuť istý cieľ, no keď použijú náš model, trvá to možno dve-tri minúty.
No vráťme sa k práci s deťmi. Pred pár rokmi sme mali klienta, ktorý bol tesne pred operáciou srdca. Bol to deväťročný chlapec, športovec, a operácia mu naháňala strach. Zistili sme, že je to rozumový typ, ktorý potrebuje jasné a zrozumiteľné informácie, ale rodina sa mu bála povedať o detailoch operácie. Vysvetlili sme rodičom, že ich dieťa práve naopak potrebuje presné informácie, aby sa zbavilo strachu. Chlapec potreboval vedieť, napríklad, že bude môcť po operácii športovať, na internete si naštudoval, ako bude prebiehať operácia a dokonca počas predoperačných vyšetrení vyspovedal lekára. Rozumový typ jednoducho chce vedieť, čo bude a čo ho čaká po operácii.
Obrazovému typu by sme v tej situácii popísali obraz výsledku operácie, nie samotný proces. Teda, keď človek vie, ako zaobchádzať s jednotlivými komunikačnými typmi, môže dosiahnuť úžasné výsledky.
Týmto komunikačným typom sa podrobne venujete v knižke Ako sa dohovoriť s tigrom. Je to už tretia v sérii vašich knižiek. Je to voľné či doplnkové čítanie k prechádzajúcim knižkám?
Môže to byť aj voľné, aj doplnkové. Všetky tie knižky vznikli, keď od nás ľudia chceli, aby sme náš návod či metodiku dali na papier, aby si to mohli prečítať a ukázať svojim blízkym či známym. Prvá Tiger robí uáá uáá pojednáva o tom, že existuje nejaký tiger a popisuje ho. Po jej vydaní nám ľudia hovorili, že už vedia, čo je to tiger, no vedeli, čo s ním ďalej. A tak vznikla druhá knižka Ako sa krotí tiger, čo je vlastne návod, ako s tým tigrom zaobchádzať. Okrajovo sme spomenuli aj komunikačné typy a opäť sme dostali podnety, aby sme napísali viac aj o nich. Dá sa povedať, že našou prácou robíme osvetu do pedagogiky. Ak si učitelia osvoja našu metodiky, ušetria si čas, energiu a študijné výsledky žiakov sa môžu výrazne zlepšiť.
Knižka je teda písaná pre rodičov, pedagógov a psychológov? V podstate pre každého, kto pracuje s deťmi. Pochopí ju aj dieťa?
Určite áno, deti ju čítajú. Máme spätnú väzbu a mnohé s nami konzultovali svoje zistenia (smiech).
Mohli by ste v skratke na základe vašich skúseností povedať, čo teda nevieme o komunikácii s deťmi. Kde robíme najčastejšie chybu?
Nevieme toho veľmi veľa, ale to málo, čo sa dalo dať do knižky, tam nájdete. Najčastejšou chybou je, že dospelí zabúdajú na to, že aj oni boli deťmi. Z toho vzniká kopa omylov. Ľudia bežne zaobchádzajú s deťmi ako s dospelými, a to je chyba.
Deti potrebujú zodpovednosť, ale úmernú svojmu veku. Dobrým príkladom je domáce zvieratko. Rodič dovolí dieťaťu zvieratko a nechá všetku zodpovednosť za starostlivosť na ňom. Ak je to dieťa menšie, tak sa jednoducho nedokáže o zviera postarať, a keď mu umrie, môže mať traumu na celý život. Rodič ho ešte navyše vyhreší a povie, že mu už nikdy žiadne iné nekúpi.
No mali sme aj prípady, keď rodičia zverili starším súrodencom tých mladších. Stalo sa nešťastie a mladšie dieťa zomrelo. Rodičia vinili z toho staršieho potomka, ktorý zdanlivo nezvládol svoju úlohu, ale to nie je pravda. To rodičia sú na vine, pretože neodhadli situáciu a zvalili na dieťa zodpovednosť neúmernú jeho veku a možnostiam.
Preto treba aj pomocou tigra stanoviť správnu mieru zodpovednosti a dieťa si samo preberá svoj diel zodpovednosti, ktorú si vie definovať.
Tretia kapitola je tiež veľmi zaujímavá. Deti netušia, čo všetko rodičia robia v priebehu dňa a naopak. A ponúkate tabuľku „povinností“. Ako vám to napadlo?
Táto kapitola je taký darček pre rodičov. Je to nástroj, vďaka ktorému môžu rodičia deťom ukázať, čo všetko musia zvládať. Pretože mnohé deti, najmä škôlkári, majú pocit, že keď odídu do škôlky, rodičia majú voľno. Je dobré, keď odrazu vidia, čo všetko rodičia robia, pochopia, že tých povinností je naozaj veľa a potom sú aj v mnohých ohľadoch zhovievavejšie.
Takisto to funguje aj u partnerov. Navzájom si môžu ukázať, čo počas dňa robia a zvládajú, alebo naopak – „Aha, ty si toho veľa neurobil!“ (smiech). Je to nástroj pre dosiahnutie harmónie v rodine. Keď to človek vidí čierne na bielom, prichádza aj sebakritika, sebareflexia a pochopenie, že čo sa dá a nedá vyžadovať od partnera.
Na zlepšenie komunikácie slúžia aj kartičky v štvrtej kapitole. Povedzte nám o nich viac, ako to funguje?
Tieto kartičky sa dajú využiť hravou formou v rôznych komunikačných situáciách. Vznikli na základe nášho zistenia, že menšie deti nedokážu niektoré veci vyjadriť, trápi ich to, ale kartička môže slúžiť ako „premosťovač“. Pri každej z nich je uvedený istý popis. Deťom to stačí prečítať raz a už ich vedia použiť v rôznych situáciách. Dospelí si to musia prečítať aj trikrát (smiech). No aj dospelí nám píšu, že ich používajú pri konfliktoch s partnermi. Niektoré veci jednoducho nevedia vyjadriť slovami, tak na to používajú kartičky (smiech).
Ak to nie je tajomstvo, aké plány máte v blízkej budúcnosti? Môžeme sa tešiť na ďalšiu knižku? Prípadne nejaké iné aktivity?
Na Slovensku pripravujeme ďalší výcvik. Obaja budeme pracovať so skupinkou maximálne desiatich ľudí, aby sme sa dostatočne venovali každému jednému z nich. Účastníci si skúšajú rôzne situácie – raz sú v pozícii lektora, inokedy klienta, pozorovateľa, a taktiež sa opäť učia byť dieťaťom. S predchádzajúcimi skupinkami sme sa museli doslova hrať, aby sme rozbili naučené schémy a obnovili v nich tú jednoduchosť detského uvažovania.
Záujemcovia nás môžu kontaktovať, pretože chceme s ľuďmi hovoriť vopred a vybrať do výcviku tých, ktorí majú úprimný záujem tieto schopnosti nadobúdať a potom aj ďalej rozvíjať.
Celý výcvik trvá štyri predĺžené víkendy a po jeho ukončení sú ľudia reálne schopní s metodikou pracovať. Náš výcvik nie je omáčka, všetko sa vysvetľuje a trénuje v konkrétnych situáciách.
Čo sa týka knižiek – odporúčame ďalšiu našu knižku, ktorá vyjde pred Vianocami. Je napísaná tak, aby sa deti naučili fungovať sami za seba, no formou hry na pomedzí fantázie a reality. Volá sa Kniha kúziel, ale nie je to len na pobavenie detí rôznymi kúzlami. Deti sa napríklad naučia, ako vykúzliť mamičke úsmev. Učia sa rozoznať realitu a fantáziu a využívať ich syntézu.
A okrem toho pripravujeme na Slovensku dva „tigrie“ projekty. V rámci prvého Namaľuj si svojho tigra budú deti maľovať tigrov a ich kresby budú zverejnené na Facebooku slovenského Albatrosu, potom zorganizujeme program a budeme cestovať po jednotlivých školách, ktoré sa aktívne zapoja. Pomocou druhého projektu chceme rozvíjať spoluprácu so školami, ktoré chcú dostať titul Tigria škola. Budú však musieť splniť isté kritéria, aplikovať našu metodiku vo vyučovacom procese, používať tigriu triednu knihu (plánuje sa jej vydanie) atď. Aj tento titul môže rodičov ovplyvniť pri výbere školy. Veľmi sa na obidva projekty tešíme a budeme radi, ak sa doň zapojí čo najviac škôl, učiteľov a detí.
Na Slovensku máme vyškolených certifikovaných lektorov, na ktorých sa môžete obrátiť a prejsť si s deťmi alebo aj ako dospelí osobnú Životnú mapu. Vďaka ním sa môžete pozrieť na súvislosti v živote a nájsť odpovede na to, čo a prečo to prežívate a ako vykročiť správnym smerom. Kontakty na slovenských certifikovaných lektorov nájdete na www.zivotnimapy.cz.
Veľmi pekne ďakujeme za príjemný a podnetný rozhovor! Prajeme veľa úspechov a inšpirácie!