Ako je to s tým záporom „ne…“?
Veľa rodičov častokrát hovorí, že ich deti neposlúchajú. Veď sami si povedzte, kedy ste naposledy deťom niečo zakázali a oni ako napriek to robili ďalej?
“Nebehaj, lebo spadneš!”
“Nekrič toľko!”
“Neber to, lebo to rozbiješ!”
Poznáte to – každý rodič dennodenne svojim deťom zakáže množstvo vecí. Napriek tomu sa čudujeme, že deti akoby nás niekedy nepočúvali a robia veci naďalej, dokonca často ešte s väčšou intenzitou.
Samozrejme, poväčšinou sa snažíme takýmito zákazmi chrániť svoje deti. Ak napríklad rýchlo behajú okolo stola alebo po schodoch v dome, hneď máme pred očami rôzne úrazy, ktoré sa môžu privodiť – zlomená ruka, hrča na hlave, rozrazené obočie.
Prečo nás teda deti nepočúvajú, keď im chceme vlastne dobre?
Pretože existuje zápor
Ak deťom hovoríme neskáč, nebehaj, nerob to, nekrič… deti si síce uvedomujú, že hovoríme v zápore, ale na druhej strane v ich mysli je stále silnejšia predstava skákania a behania.
V hlave dieťaťa v tej chvíli prebieha konflikt – mám prestať behať a začať robiť niečo iné? A čo by to malo byť? Mentálna kapacita malého dieťaťa nevie takýto príkaz, resp. zákaz dostatočne spracovať.
Zhruba trojročné dieťa už vie pochopiť, že má prestať napr. behať, napriek tomu je záťaž na jeho psychiku taká veľká, že svoje emócie musí ešte nejako ďalej spracovať.
Často sa tak stane, že nás deti po takomto zákaze buchnú alebo začnú rozhadzovať svoje hračky, prípadne si iným spôsobom vybíjať svoje emócie.
Aký je teda recept?
Namiesto záporných zákazov, treba začať používať pozitívne príkazy, napr.
- Nebehaj! – Pobež ku mne!
- Nekrič! – Hovor tichšie!
Jednoducho, namiesto toho, aby sme deťom hovorili čo nemajú robiť, im hovorme čo majú robiť. Vyplníme im tak myseľ inou predstavou a tipom na činnosť. Samozrejme, čím lákavejšia ponuka bude, tým viac sa dieťa bude na ňu tešiť.
Treba teda v tejto situácii popracovať hlavne na sebe (na rodičoch), nakoľko je pre nás mentálne jednoduchšie vydávať zákazy, ako vymýšľať nové veci a námety na činnosť.
Nepoužívať zápor teda znamená, že musíme vymyslieť inú činnosť – čo je pre nás rodičov často mentálne náročnejšie.