Kyberšikana – strašiak všetkých rodičov
Určite každý z nás veľmi dobre pozná pojem šikana alebo šikanovanie. Možno niektorí sa s týmto negatívnym javom stretli počas svojich školských rokov či štúdia. Podaktorí okúsili šikanu aj na vlastnej koži a nebolo to určite nič príjemné.
Téma tohto príspevku má podobný názov, jedná sa však ešte o negatívnejší, a dovolím si poznamenať, nebezpečnejší jav ako je šikanovanie.
Kyberšikanu môžeme definovať ako jeden z najčastejších a najnebezpečnejších javov na internete. Je to vlastne druh šikany, ku ktorej prichádza v inom priestore – vo virtuálnom svete, v anonymite, ktorá predstavuje pomerne vysoké nebezpečenstvo. Aj tu rozlišujeme pojmy agresor a obeť, alebo inak, šikanujúci a šikanovaný. Agresor ľahšie ubližuje niekomu, koho nevidí, nevie sa vžiť do jeho situácie, neuvedomuje si svoje konanie a jeho následky. Obeť sa nedokáže brániť, lebo nevie, koho má proti sebe, kto sa ukrýva na druhej strane. Nemožno bojovať proti niečomu, čo nepoznáme. Smutné je na tom všetkom to, že veľakrát je agresorom človek blízky obeti, jeho dobrý priateľ, kamarát, spolužiak, či príbuzný. Pre niekoho zábava, vtip, žart, pre iného strach, pocity nebezpečenstva, psychické a možno aj zdravotné problémy, stavy depresie, či samovražedné úmysly…
Kyberšikana sa realizuje vo virtuálnom svete, vo svete počítačov, mobilov, tabletov, internetu. Využíva rôzne služby a nástroje, ako je napríklad email, sms, sociálne siete, diskusné fóra, chatové miestnosti, blogy, fotografie, videá, atď.
Medzi najväčšie nástrahy kyberšikanovania patria tieto fakty:
- nie je časovo a priestorovo obmedzené,
- rýchlo sa šíri k veľkému počtu ľudí,
- umožňuje anonymitu páchateľom,
- pôsobí na psychiku obeti, manipuluje ju a ubližuje jej.
Kyberšikana to nie sú len nadávky, urážky, obťažovanie, zastrašovanie obetí ako pri klasickej šikane. Kyberšikana ide ešte ďalej a posúva svoje hranice až ku krádeži identity, vytváraniu falošných profilov, zverejňovaniu intímnych alebo zosmiešňujúcich fotografií, osobných údajov. Je tichým zabijakom detskej psychiky a duše mladého človeka. Zanecháva po sebe trvalú stopu či sa podarí odhaliť agresora alebo nie. Sú bohužiaľ zdokumentované prípady o tom, ako si mnohé obete kyberšikany siahli na život. Alarmujúce na tom je, že išlo o deti alebo tínedžerov, ktorí mali život pred sebou.
A čo je na zamyslenie na tom, že mnohí rodičia týchto detí nemali ani potuchy o tom, čo sa deje, čo prežíva ich dieťa, a možno ani záujem o to, ako, kde a s kým ich dieťa trávi čas. A keď sa začali zaujímať a pýtať, veľakrát už bolo neskoro.
Je možné sa proti kyberšikanovaniu nejakým spôsobom brániť? Treba si uvedomiť jeden dôležitý fakt. Tak, ako dieťa môže byť šikanované, rovnako môže byť aj šikanátorom – agresorom. V oboch prípadoch si treba všímať isté príznaky u detí v ich správaní. Neexistuje v dnešnej dobe asi také dieťa, ktoré by nemalo či už počítač alebo aspoň tablet, mobilný telefón, či prístup k internetu. A určite nie je také dieťa, ktoré by sa o to nezaujímalo. Ak teda rodič spozoruje takýto jav u svojho dieťaťa, že sa vyhýba počítaču, tabletu alebo odkladá mobil, treba zistiť prečo. Mohol by to byť prvý základný znak toho, že jeho dieťa môže byť šikanované niekým cez internet alebo cez sms, sociálne siete, a pod.
Môže nastať aj presne opačná situácia – dieťa až príliš veľa času trávi za počítačom, nevychádza zo svojej izby niekoľko hodín, nechce byť nikým rušené a ak je vyrušené, tak rýchlo počítač vypne alebo zatvorí nejakú webovú stránku. To zasa môže svedčiť o tom, že dieťa niekoho šikanuje a je agresorom.
Nemôžeme s úplnou istotou tvrdiť, že našim deťom kyberšikana nehrozí, že nám sa to nemôže stať, alebo že moje dieťa určite nikoho nešikanuje cez internet, počítač, sms, že by sme o tom vedeli ako rodičia, atď. Aj tu platí dobre známa ľudová múdrosť: „Dôveruj, ale preveruj.“ Mali by sme svojim deťom prejaviť dôveru, ale zároveň si uvedomiť závažnosť situácie a nebezpečenstvá tohto javu.
Dôverovať neznamená kontrolovať, sliediť, zakazovať či obmedzovať dieťa.
Znamená to zaujímať sa o jeho potreby, jeho svet, priateľov, kamarátov, pocity, prežívanie. Znamená to komunikovať so svojim synom či dcérou, nájsť si na vlastné deti čas, byť tu pre nich vždy, keď nás potrebujú, aby raz nebolo neskoro. Takto najlepšie spoznáme svoje deti, ak sa budeme o ne zaujímať, najmä o ich vnútro, o to, čo a ako prežívajú, a budeme im lepšie vedieť poradiť, pomôcť, usmerniť ich.