Mám kamošku – volá sa ropucha
Na našich hodinách o ropuche sa pýtame detí, či sa im ropucha páči, či sa im zdá byť pekná. Čím menšie deti, tým sa im ropucha zdá sympatickejšia. Čím väčšie, tým častejšie počujeme „fúúúúj“. Zaujímavé, ako sa to naše vnímanie mení. Najprv sme takí „nature friendly“, a časom si začneme vyberať iba to, čo sa všeobecne vníma ako krásne. Nech ale dostávame tie odpovede akékoľvek, vždy zavedieme rozhovor na tému užitočnosti a významu ropuchy. Veď koľkým živočíchom je potravou. A naopak, koľko hávedí skonzumuje! Tomu sa hovorí „byť užitočná“ (a ani o tom nevedieť). Nuž a povieme si čo-to z náročného ropušieho života.
Jej život sa v podstate začína, keď sa liahne z vajíčka v nejakom jazierku, rybníku, vodnej nádrži. Ak teda má to šťastie, že vajíčka nevyschli, lebo ich mama nakládla príliš blízko brehu a hladina vody klesla, alebo že vajíčka nič nezožralo. Ani neskôr taká žubrienka proti predátorovi nič nezmôže. Navyše, kvalita vody z hľadiska nejakých škodlivých látok tiež nemusí byť vždy najpriaznivejšia pre vývin vajíčok a žubrienok… Takže, až vychádza von z vody malá žabka, môže si povedať „mám to ja ale šťastie“. Cestou do lesa musí často prekonať nejakú vozovku, a aké to má ťažké v konfrontácii s autami, to ste asi veľakrát videli začiatkom leta na vlastné oči. Ďalej tu máme nejaké polia, cez ktoré prejde. Väčšinou chemicky ošetrované… A keďže má mimoriadne citlivú pokožku, jej zdravotnému stavu to dvakrát nepridá. Predstavme si, že naša ropucha už je v lese, lebo cestou ju nič neprešlo ani nezožralo (faktor predátor sa s ňou potiahne celý život, ach jaj). Lenže lesík kúpil nejaký developer a ide postaviť veľké aqua-ski-relax-wellness-spa centrum. Ropucha stráca svoje životné prostredie a spolu s ňou mnohí ďalší. A peripetie pokračujú ďalej a ďalej.
Ale zmyslom našej aktivity s deťmi nie je vyvolávať v nich výčitky svedomia za niečo, za čo samy nemôžu. Skôr si uvedomiť, že ropuchy, rovnako ako všetky ostatné tvory, majú významné miesto v ekosystéme. Nie je dobré si myslieť, čo ma tam po nejakej ropuche, však je ich aj tak dosť (žiaľ, tie časy, keď ich bolo dosť, sú už za nami). Preto tiež poukazujeme na to, čo pre ne môžeme robiť. Môžeme im napríklad vytvárať liahniská alebo na jar, keď idú klásť vajíčka, pomôcť, aby bezpečne prežili stret s vozovkou.
A my dospelí môžeme najmä viesť deti k tomu, aby si vážili život v akejkoľvek podobe, dokonca aj takej bradavičnatej ako ropucha a aby nerobili v budúcnosti bezohľadné rozhodnutia, ktoré mnohých iných ohrozujú. V konečnom dôsledku ochraňujeme tie živočíchy či rastliny kvôli sebe. Chceme totiž zachovávať prírodu pestrú a plnú života, iba tak nás bude baviť, napĺňať a nadchýnať. Ak z nej spravíme vybrakovanú chuderu na pokraji zrútenia, aké iné útočisko tu ešte budeme mať, keď všetky naše vlastné vynálezy majú svoje chyby a temné stránky, len tá príroda je stále dokonalá?
Foto © Zuzana Tretinárová