Máme doma „iné“ dieťa. Čo s tým?

Hoci nadpis tohto článku sa javí akoby z pohľadu rodiča, chcela by som predstaviť tento problém očami pedagóga.

V poslednej dobe veľmi často počúvame, alebo čítame o tzv. Aspergerovom syndróme a možno niektorí z nás sa stretávajú s týmto pojmom prvýkrát. Ak si „vygúglime“ toto slovné spojenie na internete, doslova na nás „vyskočí“ pomerne veľké množstvo definícií a informácií od mnohých odborníkov zaoberajúcich sa touto problematikou.

Zjednodušene a laicky povedané, Aspergerov syndróm je istá forma vysokofunkčného autizmu, ktorý je v spoločnosti oveľa známejší, ako táto jeho forma. Možno si niektorí z nás vybavia film s Bruceom Willisom „Mercury“ z roku 1998, kde Willis ako ostrieľaný agent FBI má za úlohu chrániť malého chlapca Simona, geniálneho autistu, ktorý dešifroval prísne tajný kód Mercury. Film, ktorý sa oplatí vidieť. Je dôkazom toho, že človek – autista, či je to dieťa alebo dospelý, dokáže myslieť, konať oveľa inteligentnejšie, prezieravejšie ako iní ľudia. História zaznamenala veľa takýchto géniov trpiacich autizmom a oslavuje ich podnes celý svet. No možno už málokto vie, že títo ľudia neboli schopní nadväzovať citové väzby, vytvárať si sociálne vzťahy s ostatnými, dokonca ani s najbližšími. Mali svoj svet, do ktorého sa len ťažko niekomu prenikalo a získavalo ich dôveru. Boli nepochopení a neprijatými „normálnymi“ ľuďmi. Bola to istá „daň“, ktorú platili za svoju genialitu a príliš vysoký intelekt.

O autizme sa veľa povedalo, popísalo, vydalo množstvo článkov či odborných kníh. Menej však už o syndróme s názvom „Asperger“ a nie je to ani moja úloha v tomto príspevku. Chcela by som čitateľovi, tak rodičovi ako aj učiteľovi a každému, kto sa „zatúla“ na túto webovú stránku, priblížiť podľa možnosti čo najlepšie reálny život dieťaťa s Aspergerovým syndrómom /AS/ v školskom prostredí mojimi očami – očami učiteľa.

Pracujem v školstve už takmer 16 rokov a môžem povedať, že mojimi „rukami“ prešlo veľké množstvo detí aj mladých ľudí a niektorí z nich sú už dospelí s vlastnými rodinami a deťmi. Mala som možnosť spoznať veľa ľudských osudov a vypočuť veľa detských príbehov. Niektoré z nich boli, bohužiaľ, aj smutné… Vstupovala som do tried, kde ma pozorovalo niekoľko párov detských očí so strachom, s obavami, ale aj s radosťou, očakávaním niečoho nového, prekvapujúceho. Za tie roky som sa postupne oboznamovala s vtedy ešte veľmi málo známymi pojmami dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia a pod. Priznám sa, išla mi z toho hlava „kol dokola“ a bola som vydesená, keď som mala takéto dieťa v triede. Hlavou mi vírilo tisíc otázok: Čo mám teraz robiť? Ako sa mám správať k tomu žiakovi? Mám to povedať diplomaticky pred celou triedou, alebo radšej mlčať? Aký postoj zaujať? Ako komunikovať s rodičom takéhoto žiaka? Je pravda, že vtedy tieto diagnózy boli ešte v plienkach a v obraze boli len špeciálni pedagógovia. Ja som mala istú výhodu v tom, že moja sestra vyštudovala špeciálnu pedagogiku s týmto zameraním a dosť často sme sa o tejto problematike rozprávali a poskytla mi k štúdiu niekoľko užitočných materiálov, ktoré mi veľmi pomohli hlbšie preniknúť do danej problematiky. Už po nejakom čase som si našla istý systém, aj spôsob, ako sa k týmto deťom priblížiť a komunikovať s nimi. A najmä ako im pomôcť v rámci svojich možností a schopností ako obyčajný učiteľ.

Dnes vchádzam do triedy k svojim žiakom – šiestakom, z ktorých traja majú diagnostikovanú dyslexiu (poruchu čítania), dysgrafiu (poruchu písania), dysortografiu (poruchu pravopisu) a jeden z nich aj dyskalkúliu (poruchu počítania). A každý z nich je iný. Pochádzajú z úplne iného rodinného prostredia, každý z nich má iné sociálne zázemie. Chlapec opakuje ročník, lebo je rodičmi zanedbávaný a nevie sa donútiť učiť sa sám, hoci vedomosti má. Ďalšie dievčatko je z detského domova, kde má medzi toľkými deťmi sťažené podmienky na učenie a prípravu do školy, ktoré tichučko sedí v lavici ako myška, usilovne pracuje, ale vôbec nerozumie tomu, čo sa na hodine deje, čo hovorí a vysvetľuje učiteľ. A posledné dievčatko má aj napriek týmto poruchám výborné výsledky od 1. ročníka a v 5. ročníku skončila so samými jednotkami. Podotýkam, že zaslúženými a doslova „vydretými“. A to sú len tri príbehy v skratke opísané. Takýchto detí máme v škole už takmer v každej triede, v každom ročníku a ich počet sa prudko zvyšuje.

V piatackej triede sedí chlapec s Aspergerovým syndrómom a už na pohľad pôsobí veľmi čudne, akoby zasnený, duchom neprítomný. Diagnóza sa potvrdila a rodičia vzali veci do svojich rúk a konali veľmi promptne. Zabezpečili ihneď svojmu synovi osobnú asistentku, lepšie povedané asistentku učiteľa, ktorá sedí s ním v lavici na každej vyučovacej hodine a dohliada naňho. Niekto si možno povie, akí starostliví rodičia… Dovolím si nesúhlasiť s týmto tvrdením. Okrem toho, že existuje v takýchto prípadoch istý postup, ktorým sa majú rodičia riadiť, ako je napr. podanie žiadosti o integráciu dieťaťa na základe psychologického vyšetrenia a posudku špeciálneho pedagóga, natíska sa otázka, ako je možné, že niekto dostane asistentku učiteľa v priebehu pár dní alebo týždňov a iný čaká na ňu nie mesiace, ale veľakrát aj roky a niekedy bezúspešne? Toto sa pýtame viacerí… aj keď pominiem fakt, že uvedení rodičia ignorovali predpísané postupy a tým aj vedenie školy, realita je v tomto prípade taká, že viac svojmu dieťaťu poškodili, ako pomohli. Prečo? Lebo nie každý žiak s touto diagnózou dokáže zvládnuť náročnosť bežnej základnej školy aj napriek mnohým úľavám a zohľadňovaniu jeho poruchy, či úsiliu samotného dieťaťa. Chlapec je síce v správaní bezproblémový a deti si už viac-menej naňho zvykli a majú ho svojím spôsobom rady, ale je iba otázka času, kedy nebude zvládať dané predpísané učivo aj napriek pomoci asistentky.

Nechcem nikoho súdiť, ani sa týmto článkom nechcem nikoho dotknúť, vyjadrujem iba svoj vlastný názor, ktorý pramení z mojich osobných dlhoročných skúseností… možno by som chcela apelovať hlavne na rodičov, ktorí majú doma dieťa s touto či podobnými diagnózami, či by nebolo lepšie porozmýšľať nad tým, čo je pre ich dieťa najlepšie. Zdôrazňujem pre ich dieťa, nie pre nich. Žijeme v 21. storočí a mali by sme sa už konečne zbavovať predsudkov typu pomocná škola je len pre hlupákov či Rómov, ako to bolo voľakedy za totality. Dnes existuje množstvo špeciálnych škôl pre deti s rôznymi poruchami či už učenia alebo správania, alebo s diagnózami už spomínanými v tomto článku.

Zamyslime sa nad tým, či by nebolo lepšie vytvoriť pre naše deti také prostredie, ktoré by ich prijalo bez nejakých predsudkov, bez zbytočných otázok, bez posudzovania či posmeškov. Vytvoriť pre nich prostredie, kde sú si všetci seberovní, navzájom si pomáhajú, spolu sa hrajú, smejú, zabávajú, učia sa hravou formou, kde cítia, že sú prijímaní bez otáznikov v očiach.

Myslím si, že keby sme my dospelí občas zmenili svoj pohľad na vec, možno by sme urobili naše deti šťastnejšími a spokojnejšími.

Skúsme aspoň nad tým porozmýšľať a načúvať potrebám svojich detí či už doma alebo v škole nielen sluchom, ale najmä srdcom.

  • Renáta Hírešová

    Pekne napísané a v určitej miere chápem pedagógov , ktorí sa s autistickými deťmi denne stretávajú. Je to náročné a zložité, viem. Je to však čoraz častejší jav, ako ste sama podotkla….tak ,ako ste sa dokázali popasovať s dyslektikmi, dysgrafikmi…tak by sa mohlo pozerať aj na autistov (podotýkam, že záleží od štádia diagnózy)
    Je však dobré vidieť aj možnosti,( pre takto znevýhodnené deti )ktoré sú pre ne veľmi obmedzené.
    T.j. Koľko je takých zariadení, kde by sa mohli vzdelávať podľa ich možností a schopností, nakoľko nie je autista ako autista, každý človiečik je iný. ??
    Dostupnosť je pre rodičov starajúcich sa o autistu podstatná a pokiaľ je každodenné dochádzanie nezvládnuteľné….čo v tom prípade? Mestá poskytujú iné podmienky ako obce a veľakrát sa jedná o viac ako 35 – 40 km dochádzanie jedným smerom. Keď vezmeme do úvahy finančné podmienky rodiny, ktorá sa stará o znevýhodnené deti, asi nemajú moc na výber.
    Buď sa snažia dieťa začleniť – hoci aj za komplikovanejších podmienok – do vzdelávacieho programu v okolí, alebo ho nechajú doma bez okolitého sveta a rovesníkov. Uvažujme srdcom…Čo tým to dieťa získa??? Uzavrenosť, stratu sebavedomia-ktorá je aj tak dosť nízka, odčlenenie od reálneho života ……to sa môžeme vrátiť späť niekoľko rokov, kedy boli deti s postihnutím izolované, akoby ani neexistovali.
    Je to problém. No treba sa na to dívať ucelene. Zoberme im možnosť byť s rovesníkmi..do veku cca 18 rokov…… a potom ostaneme stáť pred otázkou, čo po 18-ke ??? Výsledok – načo sa s nimi vôbec zapodievať, keď aj tak po skončení nejakého vzdelania nemajú uplatnenie, pretože, je minimum zamestnávateľov so sociálnym cítením…. môžu rovno ostať v posteli a donekonečna sa pýtať, prečo iní môžu a oni nie………..
    Pre znevýhodnené deti nie je tak dôležitý cieľ, ale cesta po ktorej kráčajú každý deň.
    Verte, potrebujú si prežiť skutočný život. Ten rodič tu nebude navždy ….. nebude ich mať kto chrániť a ukazovať cestu, ale keď majú svoju vlastnú životnú skúsenosť z tej reálnej cesty, predsa len postúpili o niečo vpred oproti tým, ktorí sú izolovaní.
    Dajme deťom (autista ostane po celý život veľkým dieťaťom) možnosť kráčať po skutočnej ceste.
    R. Hírešová